Rozhovor o filiálnej terapii so špeciálnou pedagogičkou Adrianou Kvakovou.

 

Adriana, čo vlastne pre teba znamená filiálna terapia? Čím je ti blízka? Prečo používaš práve tento nástroj odbornej práce s dieťaťom a jeho rodinou?

Filiálna terapia ma zaujala tým, že dieťa nachádza pochopenie a pomoc u svojho najbližšieho človeka – rodiča, s ktorým sa po skončení terapie vzťah nekončí. Rodič je tým, s kým si dieťa upevňuje vzťah. Má to strašne veľa výhod. Rodič dieťa najlepšie pozná. Rodič si môže dovoliť dotyky a nežnosti a môže byť pri tom spontánny. A rodičovi môže pomôcť, ak získa nadhľad nad správaním dieťaťa a ich vzájomnou komunikáciou.

 

Nepríde s tým nadhľadom zároveň o kúsok autenticity rodičovstva? Nebude sa správať neprirodzene, čo môže v konečnom dôsledku prinášať napätie do vzťahov?

Rizikom je, že rodič bude používať len formulky, ktoré sú súčasťou terapeutických techník. Ale nejde o to byť verbálne zručný. Skôr je dôležité byť naladený na dieťa, byť mu nablízku, porozumieť pozitívnym aj negatívnym emóciám či zmätku, ktorý dieťa prežíva. Moja skúsenosť je, že mať iný pohľad na správanie dieťaťa, môže prinášať veľkú úľavu. Veľa problémov totiž vyplýva z toho, že rodič dieťaťu celkom dobre neporozumie. Neodčíta dobre jeho reakcie a emócie. Nadhľad sa u rodiča vytvára tým, že dostane priestor uvedomiť si mnohé veci a popasovať sa s problémami, napr. počas stretnutí, kde s terapeutkou sleduje videozáznam z „hrovej polhodinky“. Rodičia hovoria, že niektoré z naučených zručností úspešne preniesli aj do bežného života.

 

O aké zručnosti ide?

Jednou z takýchto zručností je pomenovanie emócií. Na Slovensku sa o emóciách veľmi nehovorí. Keď stretávam ľudí zo západnej Európy alebo Ameriky, mám pocit, že sú v tomto zručnejší. Mamičky na skupinke napríklad vraveli, že sa im najprv zdalo hlúpe hovoriť dieťaťu: „Teraz si šťastný, veľmi sa tešíš, niečo sa ti podarilo...“ Ale keď to vyskúšali, deti reagovali veľmi pozitívne. Lepšie sa im podarilo spracovať aj ťažké emócie – keď mama povedala dieťaťu: „Teraz si smutný“, dieťa vzápätí zareagovalo: „Áno, som veľmi smutný“, rozplakalo sa a hodilo sa mame okolo krku. Inou rodičmi ocenenou zručnosťou bolo bezpečné určovanie hraníc. Dieťaťu sa najprv popíše emócia, potom sa určí jasná hranica a zároveň je mu poskytnutá možnosť, čo môže urobiť namiesto prekročenia danej hranice. Nemá teda len zákaz reagovať negatívne, ale učí sa, čo môže urobiť, aby zvládlo svoje aktuálne veľmi silné emócie.

 

Priniesla filiálna terapia významnú zmenu do života mamín, ktoré ju absolvovali?

Na vlastnej koži sme si zažili, že áno. Mali sme v skupine mamičky, ktoré boli veľmi vnímavé voči svojim deťom a niečo nové sa im počas stretávania skupiny odkrylo. Zažili posun v rozmýšľaní o vlastných deťoch. Po desiatich týždňoch, koľko program filiálnej terapie trvá, sa u niektorých dostavil jasný vhľad a v hrových polhodinkách a stretnutiach s terapeutkou pokračujú už na inej úrovni ako na začiatku. S tým, že tých sedem stretnutí s rodičom nestačí, treba počítať najmä u detí, ktoré prežili traumu. Výhodou je, že vzťah tu nekončí a so svojim dieťaťom môžu doma ďalej rozvíjať to, k čomu spoločne dospeli.

 

Je z teba cítiť veľmi autentické nadšenie a vieru v silu filiálnej terapie. Z čoho to pramení?

Možno je za tým skúsenosť s prácou s deťmi, ktoré vyrastajú bez vzťahov. Po skončení vysokej školy som takmer dva roky pracovala vo vtedajšom dojčenskom ústave. Mala som spolu s kolegyňou na starosti skupinku detí v predškolskom veku. Upozorňujem, že vôbec nebolo bežné, aby šesť detí vyrastajúcich v detskom domove malo od pondelka do piatka pre seba dve tie isté osoby. Reagovali na to veľmi pozitívne, čo znamená, že sa prejavovali spontánne a boli na nás aj zlé (smiech). No postupom času tie náznaky vzťahov (lebo to neboli skutočné vzťahy), ktoré sa medzi nami vytvorili, prinášali drobné výsledky. Pokúšali sme sa niečo robiť s problémovými prejavmi správania, stimulovať vývoj a podobne. Už vtedy som sa pokúšala uplatňovať v práci s deťmi prvky hrovej terapie. Ale bolo to veľmi náročné obdobie a ja som sa po čase rozhodla odísť.
Dnes tie dva roky práce v detskom domove považujem za nenahraditeľnú skúsenosť. Prišli sme na to, že v domove sa nedá robiť žiadna terapia. Tie deti si potrebovali najprv vytvoriť vzťah s rodičom. Bez toho som ja ako odborník nemohla pre ne urobiť takmer nič.