S adoptívnou mamou a jej 4-mesačnou dcérkou sme sa začali stretávať asi dva týždne po príchode dieťaťa do rodiny – začiatkom horúceho leta. Príchodu predchádzali asi 3 mesiace návštev rodičov v detskom domove, v prostredí dieťaťa a krátkodobé (poldňové a víkendové) pobyty dieťaťa v prostredí budúcej adoptívnej rodiny.

 

Ako sme sa začali stretávať a dotýkať:

Mama zo začiatku nechcela hovoriť o svojej rodinnej histórii, zdalo sa jej to nepodstatné z hľadiska prijatia dieťaťa. Nechcela hovoriť o svojich rodičoch a svojom vzťahu k nim. Prišla za nami len kvôli tomu, že počula, že terapia dotykom je vhodná pre ich situáciu (pre prvé dni, týždne po prijatí dieťaťa). Na prvom stretnutí bola mama nervózna pri zmienke o tom, že by sme sa mali rozprávať o jej detstve. Pre jej upokojenie sme sa teda tejto téme nevenovali, ale upozornili ju, že je možné, že sa k nej budeme musieť vrátiť po čase spolupráce. Potom sme si dohodli stretnutia k Terapii dotykom u nich v domácom prostredí. Prvé dva mesiace stretnutia prebiehali 1x týždenne (8 stretnutí), potom 1 x za dva týždne (2 stretnutia), 1 stretnutie po cca 1 mesiaci a posledné stretnutia po cca 3 mesiacoch. Stretnutia trvali približne 1 hodinku. (Pre účely tohto programu sme vytvorili materiál Terapia dotykom v bežnom živote, obsahuje jednoducho spísané odporúčania pre denný život v prvých týždňoch či mesiacoch adopcie. Postupne sme tento materiál využili aj pri podpore ďalších rodín.)

 

Inštruktáž sme robili vždy na bábike, mama nás pozorne sledovala a okamžite začala dieťa masírovať, veľmi rýchlo si osvojila potrebný rituál, dieťa ochotne masáže prijímalo. Mama udržiavala s dievčatkom očný kontakt, pokojnú atmosféru, prihováranie sa. Veľmi pozorne sledovala reakcie dieťaťa, často sa usmievala a dieťa sa na ňu opakovane so záujmom zahľadelo. Postupovali sme od nôh, cez ruky, chrbátik, bruško a hruď, hlava a tvár. Na jednom stretnutí sme vždy prešli len jednu časť tela. Vždy sme stretnutia začínali tým, ako sa im darilo, aké úspechy zažili, s čím sú ťažkosti. Mama si to užívala, bola nadšená, ako ju dieťa prijíma. Vo veku asi 6 mesiacov dieťaťa hovorila, že pediater vraví, že ľavá strana dieťaťa mierne zaostáva. Odporučila som jej, aby masáže začínala vždy touto stranou, prípadne aby pridala počet masáži na tejto strane, v priebehu každodenného masírovania v rozsahu cca 3 týždne pediater ohlásil, že je veľmi spokojný – dieťa svoj vývin dobehlo. Mama začala na základe masáží a nášho vedenia spávať s dieťaťom, predtým dieťa spávalo v postieľke. Mama hovorila o veľkej radosti, ktorú dieťa nachádza v rituáloch spoločného zbližovania – masáže. Masáže zaradili do bežného života, v predpoludňajších hodinách v stave bdelosti, pred zaspaním, po kúpaní. Mama hovorila o veľkom zblížení sa s dieťaťom, mala pocit, že dieťa ju viac pozná a ona viac pozná dieťa. Na našich stretnutiach som zažila túto matku ako veľmi pokojnú, nesmierne láskavú a odovzdávajúcu sa dieťaťu, hovorila, že jej naše stretnutia dali veľkú istotu v rodičovstve a masáže jej priniesli jednoduchý a praktický nástroj na citlivú starostlivosť o dieťa. Úplne s nimi ako keby „splynula“. Ku koncu našej spolupráce mama hovorila, že už chápe aké je dobré si poupratovať aj vo vlastnom vzťahu k rodičom. Posledné stretnutie sme nazvali evaluačným a bol to vlastne štruktúrovaný rozhovor, v ktorom sme si dávali vzájomné reflexie, čo priniesla Terapia dotykom do života rodiny, v čom rodiča „rozvinula“, v čom podľa neho i mňa porozumel rodič dieťaťu atď. Spoločnú reflexiu sme robili do formulára dvojmo, tak aby jedna kópia ostala pre rodiča a mohol sa k nej vrátiť. (Formulár Spoločná reflexia rodiča a terapeuta sme zaradili ako podporný nástroj pre hodnotenie tohto druhu programu).

 

Asi vo veku 1 roka dieťaťa, sa na nás mama sama obrátila s tým, že si dieťa podľa nej extrémne cmúľa palec pri zaspávaní. Odporučila som jej, aby ho počas dňa dieťaťu masírovala. Približne do mesiaca dieťa od cmúľania palca podľa slov matky upustilo.

 

Mama mi približne v tom čase oznámila, že začala chodiť na individuálnu terapiu kvôli svojmu vzťahu s otcom. (Postupne sme ako podklad pre prvotné rozhovory s rodičmi pred „spustením“ programovterapie dotykom vytvorili tzv. Interview o blízkosti, ktoré obsahujeniekoľko otázok o histórií vnímania dotyku rodičom, o používaní dotyku v jeho detstve a pod. Niekedy toto Interview nepoužívame pre začiatkom terapie dotykom, ale po istom období spolupráce s rodičom, keď je vhodnejší čas, priestor i „nastavenie“ rodiča.)

 

Pokračovanie príbehu:

Približne po 2 rokoch sa manželia uchádzali o prijatie ďalšieho dieťaťa. Keď splnili všetky podmienky, boli kontaktovaní s dieťaťom (5. deň po pôrode), bola zima. Dieťa bolo vyťahované zvonom, malo mierne stlačenú hlavičku na jednej strane, zlomené rameno, stuhnutú pravú časť tváričky. Jeho adaptácia po pôrode nebola jednoduchá, trpelo navyše opustenosťou. Vďaka nadštandardnému úsiliu mnohých profesionálov sa dieťa dostalo do opatery budúcich adoptívnych rodičov v priebehu 10 dní. Adoptívna mamina chlapčeka okamžite začala dennodenne masírovať, v noci s ním spávala, dieťa sa postupne uvoľňovalo, dotyky si užívalo – podľa adoptívnej mamy, keď sa ho prvýkrát dotkla, stisk jeho niekoľkodňovej ruky bol prejavom jeho silnej vôle byť zachránený. Dieťa sa aj vďaka citlivej a vnímavej pomoci svojej adoptívnej mamy rozbehlo vo vývine. Dnes je z neho krásny 3-mesačný chlapík, z ktorého je pediatrička nadšená.

 

Keď prišli za mnou všetci traja do práce, začínala po dlhej zime voňavá jar a malý pokojne spal v kočiariku u nás na balkóne. Trojročné dievčatko sa na koberci hralo s bábikami, kým sme sa rozprávali s mamou o tom, aké bolo pre ňu samozrejmé chlapčeka hneď masírovať a ako si spomenula na všetky „ťahy“. Mamina spomenula aj, že keď jej dievčatko videlo ako mamina masíruje bračeka, tak sa opäť nechala aj ona vymasírovať. Mamina rozprávala aj o tom, ako vníma rozdiely v tom, že dievčatko mohla masírovať až od 4. mesiaca života a chlapčeka už od jeho 15. dňa života – hovorí, že masáže a dotýkanie sa oboch detí jej veľmi pomohlo v „poznaní“ ich tela a napojení sa na nich a že ju to s nimi veľmi spojilo.


A na záver ozajstné slová od maminy:

„S terapiou dotykom sme začali asi druhý týždeň po tom, ako prišla ku nám domov Simonka. Terapia dotykom ma naučila, ako sa míľovými krokmi zblížiť s dieťaťom. Zariadili sme Simonke izbičku podobne ako to mala v detskom domove – s tými istými farbami a aj s rituálom, že zaspáva sama. Vďaka terapii dotykom som pochopila, že mám byť pri jej zaspávaní, že miesto zaspávania v krásnej postieľke ju mám vziať do našej manželskej postele a hriať ju sebou, aby si ma ovoniavala a vnímala cez kožu. Simonkina ľavá strana tela mierne zaostávala a bola stuhnutá. V rámci terapie dotykom sme začali denne celé telo masírovať. V priebehu pár týždňov bolo badať veľké pokroky. Aj ju, aj mňa naše spoločné intímne chvíle začali veľmi tešiť a prežívali sme zo seba úplnú eufóriu a veľa - veľa zábavy. Myslím, že každý kto si berie dieťa, by mal terapiu dotykom absolvovať. Nie je to o dotyku, je to o niečom oveľa dôležitejšom. Aby sa hneď na začiatku vytvoril čo najhlbší vzťah.“

 

Danka, adoptívna mama

 

Danka Žilinčíková