Ako-som-sa-naucila

 

So svojou skúsenosťou s filiálnou terapiou sa s nami podelila pani Judita Čechová.

 

Sme šťastnými rodičmi dvoch detí. Keď mal ale náš syn 3 roky, začali sa u neho objavovať úzkostné stavy. Súviselo to s jeho životným príbehom, s príchodom súrodenca a hlavne s nástupom do škôlky. Ako väčšina rodičov som spozornela a verila, že to postupne prejde. Poradila som sa s niekoľkými odborníkmi, ale moju intuíciu som nedokázala ignorovať. Cítila som, napriek radám zvonku, že by som mala niečo robiť.

 

V tom čase sme dostali z Návratu pozvánku na víkendový vzdelávací pobyt s témou: Emocionálny vývoj dieťaťa a Vedenie detí hrou. To bolo moje prvé stretnutie s pojmom filiálna terapia. Od prvej chvíle ma to zaujalo a začala som vnímať, že môžem aktívne pomôcť svojmu dieťaťu zvládať niektoré psychické a emocionálne stavy. A stačí tak málo .... začať sa s ním hrať!

 

Bolo to ako blesk, hneď mi bolo jasné, že samotné hračky, čítanie knižiek a skladanie puzzle či kociek nestačí...

Čo viac teda chcelo moje dieťa? Dovtedy som mala pocit, že mu venujem veľa času, že som s ním, stále je v mojej blízkosti a napriek tomu si vyžaduje moju neustálu pozornosť. Pravdu povediac, už som bola z toho unavená. Okrem toho, mala som ešte aj druhé, len pármesačné, dieťatko. Nevedela som, čo skôr … asi to poznáte. Túžila som, aby si môj syn aspoň niekedy sadol a hral sa sám, ale on chcel byť len so mnou. Vymýšľala som rôzne aktivity, aby som ho zamestnala. A on sa potreboval iba hrať! Hrať aktívne so mnou. Zdieľať svoj detský svet práve so svojou mamou, nie s niekým cudzím.

Keď sme sa začali spolu pravidelne hrávať, vracalo mu to pocit bezpečia, pomaly začal veriť tomu, že čas, ktorý mu venujem pri spoločnej hre, je časom len pre nás dvoch a nikto nás nebude rušiť, že som tu len pre neho, že je pre mňa dôležitý. Nebude ho vyrušovať mladšia sestra, ktorá mu stále „kradne“ mamu.

 

Predbieham, ale bol to dlhodobý, skoro polročný proces. Využila som ponúknutú možnosť, dať sa odborne viesť a spolu so svojím synom som absolvovala 10 stretnutí s filiálnou terapiou, tzv. tréning rodičovských zručností pri hre s dieťaťom.

Najprv som si hovorila: „No, čo už na tom je, hrať sa so svojim synom, veď to hravo zvládnem“. Na moje prekvapenie to vôbec nebolo také jednoduché, aspoň v mojom prípade. Opustiť svet dospelých a stať sa opäť dieťaťom. Byť partnerom svojmu 4-ročnému synovi, vstúpiť do jeho fantazijného sveta a zdieľať s ním jeho prežívanie. Naučiť sa komentovať jeho hrové prejavy, nie kritizovať alebo vstupovať do nich svojimi dospeláckymi predstavami. Najťažšie asi bolo zmeniť môj mýtus o zbraniach a bojovaní. Keď strieľal alebo boxoval do panáka, neskôr som sa v duchu už spokojne usmievala. Koľko nespracovaných emócii do toho vkladal a mohol ich teraz takto v bezpečí prežiť so mnou. Bol naplno prijatý, pochopený s celým balíkom emócií, ktorý som mu postupne pomáhala odohrávať. Väčšinou to boli dravé zvieratá, ktoré spolu bojovali, zabíjali sa a znovu ožívali. Rôzne strachy a bolesti tak išli cez hru von. Mojou veľkou výzvou bolo naučiť sa dramatizovať, prezívať jeho hrový svet s ním. Najprv som bola opatrná, možno hanblivá, „.veď tu predsa nebudem jačať a výskať ako malé dieťa,“ ale keď som to raz skúsila, objavili sme obaja spolu nový svet. Svet hry, ktorý si môžeme spolu kedykoľvek vytvoriť, nezávislý na priestore a čase. Svet, ktorý patrí len nám a cítime sa v ňom obaja bezpečne. Môj syn sa z tohto objavu radoval so mnou, aj pre neho bolo nové, že mama sa vie báť, skrývať a vymýšľať, dokonca aj bojovať, zomierať a znovu ožívať.

 

Samozrejme, pri takejto hre platia jasné pravidlá: 1. nikomu sa neubližuje a 2. nesmú sa ničiť žiadne hračky. Dieťa ochotne na tieto pravidla pristúpi, jeho túžba hrať sa s niekým blízkym je obrovská. Pri filiálnej terapii je stanovený určitý systém, pravidelnosť a dĺžka hry. Má to svoj význam pre dieťa aj rodiča. Deti milujú rituály, pravidelnosť. A my rodičia si zase môžeme vymedziť čas, ktorý nám vyhovuje. Samotná hra je na dieťati, ono vymýšľa, je tvorcom svojho fantazijného sveta a my sme do neho len pozvaní. Zdieľať, tešiť sa s ním a prežívať dramatické scény s drakmi, strigami alebo vílami. Hlavnou postavou väčšiny hier nášho syna bol drak, sám ho nazval Drak Všemohúci. Mohol a dodnes môže všetko, je silný, dokáže neuveriteľné veci, vie ničiť ale aj ochraňovať. Je to on sám, jeho vnútro, ktoré sa v hre nádherné zrkadlí.

 

Vždy bolo a stále je pre mňa veľkým zážitkom môcť sa prechádzať fantazijnou krajinou svojich detí. Som šťastná, že ma do nej pozvali a stále volajú. Je to o vzájomnej radosti a dôvere. Samozrejme, nie vždy sa mi chce, ale keď si nájdem čas, odmení ma úžasný pocit naplnenia, vybláznenia a zdieľania.

 

Vrátim sa k začiatku, po polroku pravidelných hrových stretnutí, sa nášmu synovi úzkostné stavy postupne stratili. Bol spokojnejší a vyrovnanejší. Samozrejme, išlo o komplex viacerých okolností, ale naša spoločná hra v tom zohrala podstatnú úlohu. Najcennejšie, čo som získala ja ako mama, je prehĺbenie nášho vzájomného vzťahu. A stačilo tak málo - NAUČIŤ SA ZNOVA HRAŤ.

Dnes, keď už hra pre nás nie je terapiou ale bežnou súčasťou života, hráme sa už nie podľa metodiky a presných pravidiel, ale jednoducho keď máme chuť. Hračky v krabici nám ostali - terapeuticky cielene vybrané. Zvieratá, domček, maňušky, drak všemohúci. Niekedy sa aj pomiešajú s inými, ale dôležité je, že tam stále sú a naše deti vedia, že keď sa nám chce, tak si s nimi môžeme vytvoriť rozprávkový svet, v ktorom je nám spolu dobre.

 

Je to krátky čas, vlastne len pár rokov, keď nás deti pozývajú do svojho sveta cez hru, buďme k tomu vnímaví a využime tento vzácny čas. Čas, ktorý si ukrojíme zo sveta dospelých a venujeme hre s dieťaťom, je investíciou do vzťahu s ním. A vzťah je predsa to, o čo ide a na čom môžeme budovať aj neskôr.