Najprv-sa-musi-zmenit-rodic

Pojem filiálna terapia je skratkou pre Tréning rodičovských zručností s prvkami hrovej a filiálnej terapie. Toto zjednodušenie názvu je praktické v komunikácii ale v praxi do veľkej miery zavádzajúce. Navodzuje očakávanie, že dieťa má prejsť nejakými veľkými a zjavnými zmenami v procese filiálnej terapie. Rodičia tak môžu očakávať, že zmena sa má diať hlavne na strane dieťaťa.

Tréning rodičovských zručností s prvkami hrovej a filiálnej terapie je ale práve naopak tréning, v ktorom rodič je ten, kto sa ako prvý mení a niečo sa učí. A prostredníctvom jeho zmeny (zmeny jeho postoja k svojmu rodičovstvu) sa môže udiať i zmena vo vzťahu rodiča s dieťaťom. A prostredníctvom zmeny ich vzťahu môže dôjsť k zmenám správania sa i prežívania dieťaťa.

Podstata filiálnej terapie teda spočíva v tom, že rodič sa učí zručnostiam, ktoré využíva najskôr v tzv. hrovej polhodinke, postupne i v bežnom” rodičovstve. Tieto zručnosti rodiča spomaľujú, nútia ho aby bol istým spôsobom nevediaci, zvedavý, akceptoval to, o čom dieťa premýšľa, čo robí, akým spôsobom a s čím sa hrá, o čom hovorí. Rodiča posilňujú v jeho rodičovskej roli, učia ho efektívne stanovovať hranice a vytvárať akceptujúce bezpečné prostredie, v ktorom dieťa počas polhodinky môže rásť, rozvíjať sa, liečiť. V rámci nej poskytuje dieťaťu slobodu byť samým sebou – bez tlaku, očakávaní, hodnotenia…

 

Pre koho je filiálna terapia vhodná?

Tréning rodičovských zručností s prvkami hrovej a filiálnej terapie je vhodný pre každého, kto chce byť lepším rodičom, chce rozvinúť vnímavosť a citlivosť k potrebám a svetu svojho dieťaťa a skvalitniť svoj vzťah s ním.

Je vhodný pre dieťa, ktoré sa prejavuje „symptomaticky” - záchvatmi hnevu, tzv. poruchami správania, úzkosťou, strachom, enurézou, pre dieťa, ktoré má problémy vo vzťahoch, nízke sebavedomie, ktoré sa podceňuje. A tiež pre dieťa, ktoré prišlo do novej (náhradnej) rodiny a je potrebné podporiť vzťah a pripútavanie dieťaťa a rodiča.

 

Proces a priebeh filiálnej terapie

Tréning rodičovských zručností s prvkami hrovej a filiálnej terapie môže prebiehať individuálne i skupinovo. Obsahuje desať poradensko-teoretických stretnutí, na ktorých prebieha nácvik zručností, spracovanie domácich úloh i supervízia videonahrávok z polhodiniek. Paralelne sa rodič hráva jedenkrát do týždňa „polhodinku” so svojím dieťaťom špeciálnym spôsobom.

Rodič sa v procese filiálnej terapie učí byť menej vychovávateľom, menej tým, kto VIE ako veci fungujú a ako majú byť, učí sa čo najmenej zasahovať do toho, čo dieťa žije. Učí sa byť sprievodcom svojho dieťaťa. Byť pasívnejší, nezasahovať, neusmerňavať, nehodnotiť a neinterpretovať správanie dieťaťa. Učí sa sprevádzať dieťa témami, na ktoré myslí, emóciami, ktoré prežíva, učí sa neochraňovať ho pred nimi. Niekedy je to pre rodiča veľmi ťažký tréning.

Hru počas hrovej polhodinky vedie dieťa. Rodič ho nasleduje, neusmerňuje. Dieťaťu vyjadruje blízkosť a porozumenie, citlivo ho prijíma, podporuje. Keď je potrebné, zadáva mu hranicu efektívnym spôsobom. Rodič má tak priestor dozvedieť sa, o čom dieťa premýšľa a akým spôsom, čo ho trápi, z čoho má radosť, smútok, strach. Rodič svojím „novým, neštandardným správaním” počas polhodinky vytvára dieťaťu priestor, v ktorom ono môže byť samostatnejšie, vyberá si samé na základe vlastných preferencií, učí sa, že vynaložiť svoju snahu je dôležitejšie, ako dosahovať úspech. Umožňuje dieťaťu učiť sa zodpovednosti za vlastné rozhodnutia a byť si vedomý ich následkov. Dieťa v tomto prostredí objavuje seba samého a zažíva pocit, že je milované a jeho blízkej osobe na ňom záleží.

Priebeh filiálnej terapie je rôznorodý, tak ako rôzni sú ľudia, ktorí sa ju učia a „hrávajú”. Pravidlom ale je, že prvé polhodinky sa dejú inak ako „-náste, -dsiate”. V prvých polhodinkách sa rodič učí používať nový jazyk a hľadá si spôsob, akým mu je v polhodinke za dodržania jej pravidiel čo najpríjemnejšie. Často je prekvapený, ako sa jeho dieťa správa v novom prostredí, v ktorom platí len pár jasne daných pravidiel. Dieťa môže reagovať tiež rôzne. Môže polhodinku odmietať, môže odmietať hračky, môže sa hrať samo alebo s rodičom. Môže celú polhodinku sedieť a mlčať alebo boxovať do boxovacieho panáka. Môže sa veľa pýtať, alebo nič nehovoriť. Je to tak rôznorodé, ako je rôznorodý vzťah rodiča a dieťaťa.

Zručnosti, ktoré sa rodič v tréningu učí, primárne aplikuje v polhodinke. Skôr či neskôr začne využívať tieto zručnosti i mimo polhodiniek, v bežnej výchove.  Rodič sa cíti byť po absolvovaní Tréningu rodičovských zručností s prvkami hrovej a filiálnej terapie kompetentnejší. Získal zručnosti efektívneho rodičovstva. Cíti menšiu zodpovednosť za každé negatívne správanie svojho dieťaťa, je k nemu tolerantnejší a o to viac ho dokáže sprevádzať v jeho prežívaní a byť mu oporou. Tým sa, samozrejme, mení i kvalita vzťahu rodič-dieťa. Ruka v ruke s týmito zmenami prístupu vo výchove sa menia či odznievajú i negatívne prejavy správania dieťaťa (pomočovanie, záchvaty hnevu, zúrivosť, úzkostné lpenie dieťaťa na rodičovi, bitky, rivalita so súrodencom, nadávanie rodičovi, ...) A niektoré prejavy dieťaťa nadobudnú zmenou kvality vzťahu v očiach rodiča iný význam. Dochádza k skvalitneniu vzťahu dieťaťa a rodiča, a tým i k zažívaniu väčšej emočnej blízkosti – k pripútávaniu”. A v neposlednom rade, rodič svojim filiálkovým” postojom k dieťaťu získáva kľúč do sveta svojho dieťaťa. 

 

Príklad z praxe

Oslovila nás náhradná mamina, ktorá sa trápila kvôli svojmu synovi, u ktorého boli v tom čase prítomné záchvaty hnevu, zúrivosti. Počas nich ničil veci vo svojom okolí, ohrozoval svojich súrodencov, podľa slov mamy bol mimo vedomia, často si po záchvate nepamätal, čo sa dialo. Záchvaty sa opakovali v rôznej miere aj viackrát do dňa. Keď sa hneval, tak sa hneval poriadne a vedeli o tom všetci.

Dnes je to už asi rok, čo prišla mamina k nám do centra. Spolu so synom absolvovali „filiálku” a i dnes sa prídu k nám zahrať tak raz za 3-4 týždne. Mamina sa počas „filiálky" naučila veľa. Dnes pôsobí spokojnejšie, vie lepšie pochopiť, čo jej syn prežíva. Vie ako ho sprevádzať jeho prežívaním. Zistila, že hnevom sa bránil pred strachom, ktorý niekedy veľmi silno cíti. Vie ako mu vyjadrovať, že mu rozumie. Že vníma to, čo on cíti. Že jej záleží na tom, aby mu pomohla, keď pomoc potrebuje a žiada o ňu. Vie ho posilniť, vie mu vyjadriť obdiv za jeho silu, za jeho snahu, za to aký je. Ale vie mu aj stanoviť hranicu, tak aby ju lepšie prijal. Mama sa mu cíti byť viac sprievodcom. Jej syn je oveľa pokojnejší. Strach zažíva, no dnes sa s ním snaží sám viac bojovať. A vie o ňom s mamou otvorenejšie hovoriť. Dokáže sa v mnohých situáciach ovládnuť, sebaregulovať. Vie sa viac presadiť - či už v hre so svojimi súrodencami, či v škole. Má viac odvahy ísť sám na miesta, na ktoré sa predtým neodvážil.

Nie je to zrazu „zdravé, šťastné, veselé, bezproblémové" dieťa. No je to dieťa, ktoré cíti, že má pri sebe oporu, niekoho, kto mu viac rozumie, kto ho akceptuje, koho zaujíma, čo prežíva a nad čím premýšľa.

 

Čo je hodnotné na filiálnej terapii

Pre mňa ako terapeuta je na Tréningu rodičovských zručností s prvkami hrovej a filiálnej terapie cenné predovšetkým to, že sa pracuje s rodičom a jeho vzťahom k dieťaťu, aby došlo k zmene u dieťaťa. Všetci žijeme vo vzťahoch. Aj pre dospelého je niekedy ťažké zmeniť svoje miesto vo vzťahu, jeho kvalitu. Nie to ešte pre dieťa, ktoré je v našich kultúrnych pomeroch vnímané ako to, ktoré treba neustále učiť, usmerňovať, hodnotiť, motivovať, niekedy zastrašovať, aby poslúchalo. Nemá to niekedy s nami ľahké. A zručnosti, ktoré sa rodič učí v tréningu, dávajú dieťaťu priestor „dýchať" v ich vzťahu tempom, ktoré mu je vlastné, ktoré potrebuje. Aspoň na polhodinku. A rodičovi zistenie tohoto tempa dychu svojho dieťaťa mnohé veci uľahčuje ...

 

Júlia Šimeková,
psychologička Centrum Návrat v Žiline