Rozhovor so špeciálnou pedagogičkou Dušanou Priehradnou, ktorá sa v Centre Návrat v Žiline venovala rozvoju rodičovských zručností u náhradných rodičov, pričom používala prvky filiálnej a hrovej terapie.

 

Kedy, v akej situácii sa odhodlajú náhradní rodičia začať intenzívnu prácu s dieťaťom formou filiálnej a hrovej terapie?

Kým je ešte dieťa maličké, tak rôzne „zvláštne“ momenty jeho správania rodičia pripisujú veku. Väčšinou k nám rodičov privedú až výchovné problémy, ktoré naplno prepukajú v predškolskom veku a v období školskej dochádzky. Filiálna a hrová terapia je však vhodná už pre deti od dvoch do približne desiatich rokov, pričom stretnutia prebiehajú jedenkrát do týždňa po dobu troch až štyroch mesiacov.

Uvediem jeden príklad. Niekoľko týždňov som sa venovala jednému 10-ročnému chlapcovi. Do náhradnej rodiny prišiel ako 4-ročný. Chlapček na svojich rodičov pôsobil celých päť rokov ako milé dieťa, také slniečko rodiny. Občas veľmi živé, ale väčšinou úplne v poriadku. Neskôr sa ale objavila agresivita voči iným, voči zvieratám, voči sebe a nedalo sa to nijako zastaviť. Maminka mala pocit, že to nezvláda, bola zúfalá, a vtedy sa rozhodla pre filiálnu terapiu. Na treťom stretnutí začal chlapec svoju agresivitu vybíjať prostredníctvom boa-boa panáka – bil a boxoval ho až do vyčerpania a toto sa opakovalo aj niekoľko ďalších stretnutí. Chlapec zakaždým vyzval maminku, aby držala panáka a prosila ho pritom o milosť, o odpustenie. On potom panáka imaginatívne zabil. Na konci každého hrového stretnutia chlapec vyčerpaním zaspal mame v náručí. Pre chlapca bolo dôležité, že mama jeho pocity hnevu prijala a takisto bolo dôležité, že mama chlapcovu agresivitu za podpory terapeuta usmerňovala - chlapec tak nemohol ubližovať sebe ani iným alebo ničiť veci.

 

Je to náročné. Čo motivuje rodičov, s ktorými pracujete vo filiálnej terapii? A čoho sa zvyčajne obávajú?

Náhradné rodičovstvo je náročné a v mnohých oblastiach iné aké biologické rodičovstvo. Vyhľadať niekoho, kto ma týmto obdobím bude sprevádzať, je výborné jednoducho preto, aby som v tom nebola sama. Keď rodič príde s konkrétnym problémovým správaním, snažíme sa spolu s ním hľadať, čo je za niektorými vytvorenými schémami správania dieťaťa. Mnoho detí používa napríklad agresivitu ako náhradu, pretože nevie spracovať svoje pocity. Môže ísť pritom o neodžitý smútok z nejakej straty - a tých strát z minulosti majú deti z náhradných rodín za sebou dosť.

Vo filiálnej a hrovej terapii sa snažíme pracovať na tom, aby dieťa i rodič vedeli prijať smútok, hnev, strach. Umožňujeme dieťaťu prostredníctvom hry uvoľňovať jeho pocity, emócie, prejavovať prežívanie, ktoré v ňom je, odohrávať ho. Ale keby sme urobili iba toto, tak to veľký zmysel nemá. Vo filiálnej terapii je preto aj druhá fáza, keď spolu s rodičom dieťaťu ukazujeme, čo s týmito emóciami môže urobiť, ako sa môže so svojimi pocitmi naučiť po malých krokoch narábať, rozumieť im.

 

Ako sa vo chvíľach sklamania, vo chvíľach, ktoré rodič prežíva ako svoje zlyhanie, ubrániť zúfalstvu?

Ja spájam s pocitom zúfalstva nevedomosť. Pokiaľ rozumiem tomu, čo sa s mojím dieťaťom deje, môže to byť ťažké, ale nemusí to byť zúfalé. Filiálna terapia je, tak ako to naznačuje jej názov (filius znamená rodina), o budovaní porozumenia a komunikácie medzi rodičom a dieťaťom. Treba porozumieť kde, v akom stupni vývinu, zažilo dieťa zranenia, kedy bol jeho prirodzený vývin narušený a treba s tým pracovať.

 

Porozumenie stačí?

Porozumieť znamená napríklad pochopiť, že ak dieťa prežilo prvý rok života v detskom domove, tak mu niečo podstatné chýba. Nemôžeme začať budovať náš vzťah bez toho, aby sme sa vrátili k základom. Musíme sa najprv pokúsiť postaviť čo najpevnejšie základy, aj keď oneskorene, až potom môžeme postupne stavať na vyšších vývinových štádiách.

 

Dá sa vôbec základ citového života „opraviť“?

Určite sa dá „opravovať“. Či bude výsledkom úplná dokonalosť, to neviem. Ale kto z nás je dokonalý? Pre dieťa je dôležité, že rodičia sa touto témou zaoberajú a berú ju ako nevyhnutnú potrebu dieťaťa pre jeho zdravý emocionálny a sociálny vývin. Je to o hľadaní.

 

Ako to hľadanie vyzerá?

Predovšetkým je pre nás dôležité porozumieť rodičovi, tomu čo prežíva, ako vníma svoje pocity. Potom môžeme hľadať pomenovania pre to, ako prežíva svoje pocity dieťa. Filiálna a hrová terapia sú na to výbornými nástrojmi. Hra je pre dieťa prirodzeným nástrojom komunikácie - jej prostredníctvom dáva najavo, čo prežíva a my to môžeme veľmi jasne pochopiť.

Máme vo filiálnej a hrovej terapii maminku so 6-ročným dievčatkom, ktorého vývin je oneskorený. Mama vyhľadala pomoc s problémom, že jej dieťa sa nehrá. Pri práci s rodinou sme prišli na to, že dieťa sa hrá, ale nie tak, ako by si to maminka predstavovala. Maminka sa dieťaťu venovala veľmi intenzívne, snažila sa ho rozvíjať, aby dohnalo všetko zanedbané a zameškané. Osobnosť tohto dievčatka bola ale pritom zatláčaná do úzadia. V určitých momentoch bola buď úplne pasívna a nechala sa viesť, alebo začala byť agresívna, hlavne keď mala pocit, že nestíha. Dievčatko už na druhom hrovom stretnutí zobralo do ruky opičku mamu a opičku bábätko. Najprv tú mamu celú zviazalo a až potom sa mohla začať hra. Dcérka tak mame „povedala“, že ju potrebuje trošku spomaliť, spútať. Maminka bola so svojimi cieľmi od dieťaťa príliš ďaleko. Ono si ju tým špagátikom pritiahlo bližšie a prizvalo ju: poď som mnou. A táto úžasná maminka to pochopila. Začala s touto informáciou pracovať aj mimo hrových stretnutí a naozaj našla veľké uspokojenie v tom, že nechala dieťa určovať si svoje tempo. Malo to veľký efekt na ich vzťah a správanie dieťaťa a v konečnom dôsledku aj na jeho rozvoj.

 

Opustené a ohrozené deti zažili vo svojom živote situácie, ktoré sa už nedajú vrátiť späť. V čom je pre ne filiálna terapia nádejou?

Roztrhnutá šnúrka už nikdy nebude ako úplne nová. Treba nadviazať na to, čo je roztrhnuté, uzlík tam ale zostane. Náhradných rodičov sa snažím neuvádzať do ilúzie o zázračnosti akejkoľvek odbornej pomoci. Táto práca je dlhodobá. Treba veľmi trpezlivo hľadať, čo je za prejavmi dieťaťa. Rodič hľadá aj to, čo z jeho správania vzbudzuje v dieťati pocity neistoty alebo ho rozrušuje. Tieto deti sú často veľmi citlivé na tón hlasu, zvuk, vôňu, čokoľvek, čo ich môže vrátiť späť do nejakej traumy, do nejakého nepríjemného pocitu, ktorý majú niekde v podvedomí.

Odborník je pri práci s dieťaťom dôležitý, ale najdôležitejší je rodič. Pretože po uvoľnení negatívnych pocitov dieťa nachádza u rodiča bezpečie, istotu a milujúcu náruč, ktoré mu žiadny terapeut nemôže dať. Terapeut pomáha rodičovi pochopiť, čo sa deje, pomáha mu zvládnuť jeho pocity. Rodič by mal byť v čo najväčšej pohode, aby sa aj dieťa cítilo bezpečne. Tiež niekto skúsený musí strážiť, aby sa išlo takým tempom, ako dieťa vládze a chce. Naša skúsenosť hovorí, že filiálna a hrová terapia môžu byť veľmi pomáhajúce a uzdravujúce.