Ako-hruska-v-jablkovom-sade

Sprevádzala som jedného mladého dospievajúceho chlapca, ktorý sa dostal do náhradnej rodiny. Na jednom stretnutí sme v pieskovisku skladali jeho svet, najmä ľudí, ktorí sú pre neho dôležití. Nepotrebovali sme toho veľa. Zopár predmetov, niekoľko figúrok, ktoré znázorňovali súrodencov, priateľov, ľudí, ktorí ho podporovali ako poradcovia, no a biologických rodičov.

 

Mne tam niečo stále chýbalo. Lepšie povedané, niekto. No zjavne iba mne. V rozhovore sme sa aj dostali k tomu, kde je miesto jeho nových, náhradných rodičov. Podľa neho bolo až za okrajom pieskoviska...

 

Z vytvoreného obrazu sálala samota, opustenosť, smútok, ťaživá atmosféra. Súrodenci, ktorí vzhliadajú na staršieho a spoliehajú sa na jeho pomoc. Priatelia, ťažko nadobudnutí, no veľmi ľahko možno o nich prísť. Biologickí rodičia patria do sveta tohto mladého človeka, ale reálne je ich kontakt minimálny. Iniciatíva na stretnutie alebo komunikáciu vychádza zväčša zo strany detí.

 

No takto to zväčša títo mladí dospievajúci v boji o vlastnú identitu majú. Presadili ich. Cítia sa ako hruška v jablkovom sade. Vnímajú, že je o nich dobre postarané, ale... Hľadajú „korene svojho stromu“.

 

Ešte chvíľu sme hovorili o ťažkých situáciách v náhradnej rodine a rozlúčili sme sa.

 

O pár dní, bez ohlásenia a z vlastnej iniciatívy prišiel tento dospievajúci mladík znova. „Chcem to prestavať. Teraz to urobím ináč“. Znelo to uvážene a rozhodne. Pri modelovaní sa udiali iba malé zmeny vo výbere a umiestnení postáv. Ale bolo tam toho viac. Pribudli dvaja – boli blízko. „Celý víkend nad tým rozmýšľam. Oni si nás vzali... Chcem ich tu mať.“

 

Aj takto nastáva zmena. Jej začiatok bol v projekcii, ktorá spustila uvažovanie. Výsledok bol, že títo dvaja ľudia (náhradní rodičia) nie sú „tí vzdialení“. Sú „dôležití“.

 

Vzťahy v tomto sade ešte stále nie sú OK, no je to prvý krok k tomu, že ak sa ich korene a konáre začnú splietať, nebude to nepríjemné.

 

Daniela Vrábľová,

špeciálna pedagogička, Centrum Návrat v Prešove